Je tmavá noc a na oblohe nádherne žiaria hviezdy. Sedím pri okne a hľadím von. Všade vládne neskutočné ticho, len v mojej hlave víria znova a znova tie isté otázky, nevyslovené želania, prosby a spomienky. Spomienky, ktoré sú krásne, ale bolia. Áno. Ďalšie sklamanie. Sklamanie v milovanej osobe? Sklamanie v láske? Nie. Skôr som sa sklamala v sebe. Nekonečné výčitky o tom, čo všetko som mohla spraviť inak, spraviť to lepšie. Výčitky, že celé to skončilo kvôli mne a mojim chybám. Nechcela som stratiť osobu, ktorú tak veľmi ľúbim. Nechcela som, ale stalo sa. Čo ďalej? Môžem si vybrať tú ľahšiu cestu, čiže zaliezť a plakať, žiť zo spomienok a trpieť. Pravdu povediac - spravila som to. Večne zlá nálada, plač a spomienky. Nemala som nič iné. Každý deň som čakala na jeho telefonát, na jeho sms-ku. Hocičo čo by mi dalo znova chuť do života. Vždy som bola nesmierne šťastná keď sme sa stretli . Nemusel spraviť nič. Mne stačilo aj to, že ho vidím a je blízko pri mne. Bolo to nesmierne ťažké obdobie, ktoré neželám nikomu. Človek si uvedomí, že je koniec, ale snaží sa zo všetkých síl proti tomu bojovať. Bojuje až tak veľmi, že nevie kedy prestať. Neskôr už možno oľutuje svoje činy, ale už sa stalo... Nech je ako chce, ja som sa rozhodla, že budem pre zmenu ja tá zlá a bezcitná MRCHA. Možno toho "svojho" neprestanem ľúbiť nikdy, no mám pocit, že čakám už zbytočne... Bude lepšie keď prestanem snívať o láske a začnem si všímať skôr realitu. Ľudia boli, sú a aj budú svine. Nechcem viac trpieť a pozerať sa na iných ako si užívajú život. Budem mrcha...
by Era
